Inet.sk - internetový denník

Jedna z najvšeobecnejších, ale pritom najrozšírenejších definícií blogu (weblogu) hovorí o tom, že je to priestor, ktorý každému umožňuje stať sa novinárom alebo spisovateľom. Nech už je tak či onak, pravdou totiž je, že mnoho slovenských blogerov neskrýva svoje literárne či žurnalistické ambície. Na počudovanie však v ich blogoch absentuje jeden z najrozšírenejších a najobľúbenejších žurnalistických žánrov - novinársky rozhovor čiže interview. V slovenských blogoch je na rozdiel od blogov vo svete zaujímavých rozhovorov naozaj len ako šafránu. Dokonca ani na blogovacích portáloch, ktoré sa zvyknú označovať ako vyhňa slovenskej žurnalistiky (mám na mysli povedzme blog.sme.sk) nenájdete priveľa rozhovorov. Dôvodov bude zrejme viac, ten hlavný spočíva v tom, že urobiť s niekým dobré a pútavé interview je dosť ťažké a náročné, veď proces tvorby interview má až štyri samostatné fázy.

Prvou je fáza je prípravná. Autor (novinár, reportér, v našom prípade bloger) by sa mal na interview dobre pripraviť - ak sa vo veci vôbec nevyzná, mal by si preštudovať dostupné materiály. Druhá etapa, to je etapa kladenia otázok a zapisovania si odpovedí - ale to je veľmi všeobecné. V skutočnosti sa to môže diať rôznymi spôsobmi a s využitím rôznych komunikačných prostriedkov, v súčasnosti sa používa najmä email, ale starí novinárski vlci právom hovoria, že niet nad priamu osobnú komunikáciu medzi žurnalistom a interviewovaným, teda komunikáciu „z očí do očí" -  napríklad pri šálke kávy. (Ospravedlňujem sa za taký nemotorný a krkolomný výraz ako je interviewovaný, ale používa ho aj oficiálna žurnalistická náuka. Namiesto pojmu interviewovaný však možno pokojne použiť slovo respondent.) Treťou etapou je samotný proces písania, teda tvorba žurnalistického „diela" a tou štvrtou, na ktorú netreba v žiadnom prípade zabudnúť, je tzv. autorizácia čiže laicky povedané, keď to napíšem, dám to „pre istotu" prečítať tomu, s kým som interview robil. A to je v kocke všetko.

Malá jazykovedná hra

Prv než prejdeme k jednotlivým etapám, povieme si čo je to interview. Toto slovo má základ vo francúzštine (entrevoir), odkiaľ prešlo do angličtiny v podobe inter a view vo význame porada, schôdzka, rozhovor. V súčasnosti označuje jednak žurnalistickú metódu získavania informácií a jednak výsledný tvar - obľúbený novinársky žáner. Hádam nie je od veci pripomenúť, že základ tohto pojmu - slovíčko „view" má v angličtine úctyhodné množstvo významov, okrem iného aj prehliadka, vyhliadka, obhliadka, pohľad, náhľad, rozhľad, zorné pole, ukážka, názor, atakďalej. V tejto súvislosti mi prišla na um taká malá jazykovedná hra: dajme si všetky tie spomínané významy dokopy a hneď máme aspoň približný náčrt všetkého, čo robí jeden profesionálny novinár alebo dobrý bloger, ktorý chce zaujať svojimi článkami.

Interview je žurnalistický žáner sprostredkujúci návštevníkovi weblogu, čitateľovi novín, poslucháčovi rozhlasu atď. informácie, argumenty a stanoviská spravidla odborne vzdelanej, kompetentnej a často aj prominentnej osobnosti. Interviewovaní jednotlivci sú obyčajne spoločensky uznávané osobnosti, ktorých názory a stanoviská sú významné a pôsobivé. Niekedy môže ísť aj o neznáme osoby, ktoré sa však v danej chvíli môžu vyjadriť k niečomu mimoriadne závažnému (napríklad ak sa stali očitým svedkom pádu lietadla či výbuchu a podobne). Tu naozaj nezáleží na tom, či interviewovaný je známou a uznávanou osobnosťou alebo ho nikto nepozná, dôležité je, že pre konkrétne médium môže poskytnúť jedinečné a zaujímavé vyjadrenie.

Rozhovor možno prerozprávať

Základom interview je dialóg medzi novinárom (blogerom) a interviewovaným čiže respondentom. Platí to aj vtedy, ak výsledný tvar  nemá podobu dialógu. Rozhovor možno totiž prepísať do monologickej podoby čiže prerozprávať. Často tak robia svetové tlačové agentúry, ktoré formou krátkych agentúrnych správ prinášajú rozhovory s významnými svetovými osobnosťami (napríklad politikmi) na témy, ktoré práve hýbu svetom. Prečítanie jedného interview by totiž v ranných rozhlasových správach trvalo mnoho minút (oveľa viac ako trvajú celé krátke spravodajské relácie) a preto sa prečíta stručná a hutná agentúra správa, ktorá je prerozprávaním rozhovoru. Poslucháč sa takto v priebehu necelej minúty dozvie o probléme všetko podstatné. Takémuto prerozprávaniu rozhovoru sa hovorí parafrázovanie. Vráťme sa však k našej téme, lebo nech už má interview akúkoľvek konečnú podobu, vždy je len a len dialógom a ako dialóg sa aj pripravuje.

A ešte jedna poznámka k definícii interview: view a interview sa číta vjú, nie vijú, ako to občas počuť z úst niektorých vychytených televíznych moderátorov.
 

Téma vs. príprava

Tému a človeka, s ktorým chceme rozprávať, si zásadne vyberá žurnalista. Napríklad taký bloger sa vždy sám rozhodne, koho požiada o rozhovor. Pravda, ak má na písanie čas a chuť. Ale sú aj prípady, keď k interview dá podnet druhá strana. O tom, kto všetko môže byť interviewovaný, sme už hovorili. Platí všeobecná (a rokmi osvedčená) zásada, že je to buď veľmi známa a obľúbená osobnosť a nech už povie hocičo, vždy je to čitateľsky atraktívne, alebo môže to byť hocikto, aj úplne neznámy človek, ale potom  musí hovoriť o niečom mimoriadne zaujímavom, dôležitom... V každom prípade sa na rozhovor treba vopred pripraviť. Keď už nie inak, tak si aspoň v krátkosti usporiadať v hlave všetko, čo o nastolenom probléme či aktuálnej udalosti doteraz viem. Prípadne si o samotnom respondentovi pozisťujem čo najviac informácií.

Radšej mlčať, ako sa hlúpo pýtať

Hoci sa komunikácia môže diať aj prostredníctvom rôznych zariadení a komunikačných kanálov (email, messenger, telefón, prednedávnom najmä fax a pod.), podstatné je niečo iné: aby žurnalista kládol otázky tak, aby mu respondent rozumel a ten zasa odpovedal tak, aby sa žurnalista z toho vysomáril. Niekedy, najmä ak komunikujeme bezprostredne „pri káve" je lepšie neklásť otázky, ale nechať respondenta voľne rozprávať, príp. až v závere položiť nejakú doplňujúcu otázku. Respondent bude vďačný, že ho neprerušujeme a bezdôvodne nevytŕhame z jeho myšlienok - nemusíme mu klásť hlúpe a zbytočné otázky a chŕliť ich ako na bežiacom páse.

Striedajte kratšie a dlhšie odpovede

Interview je plynulý sled otázok a odpovedí. Nesmie však už na prvý pohľad pôsobiť monotónne. To znamená že interview v písanej podobe musí už „navonok" vyzerať ako interview - otázky a odpovede musia byť nápadne graficky odlíšené. Možností na to je dostatok, poskytujú ich všetky vyspelé textové editory a redakčné a blogovacie systémy (napríklad tzv. odrážka, odsadenie, bold, kurzíva, zmena typu písma a podobne). Oveľa dôležitejšie ako grafické odlíšenie otázok a odpovedí je však ich štylistická a obsahová výstavba. Okrem iného to znamená, že ani otázky ani odpovede nemajú byť veľmi dlhé, pritom však vôbec neplatí pravidlo, že otázka musí byť kratšia ako odpoveď. Aj na dlhú novinársku otázku môže byť hoci len dvoj-trojslovná odpoveď. Napríklad „no comment" určite povie oveľa viac ako siahodlhé vysvetľovanie. Podobne aj odpovede typu „to nemyslíte vážne?!" „naozaj, pán novinár?" „áno, asi máte pravdu" „mám dojem, že sa mýlite" „zrejme ste nepochopili..." alebo „takú otázku som od vás nečakal".

V každom prípade sa rozhovor, najmä ak je dlhší, lepšie číta, keď sú jednotlivé odpovede nerovnako dlhé a teda už na pohľad nie sú jednotvárne a únavné. Najhoršie totiž je, ak všetky otázky sú ako podľa šablóny povedzme trojriadkové a odpovede - cca dvadsaťriadkové. Dynamiku každému rozhovoru dáva striedanie krátkych a dlhých odpovedí. Ak sú všetky odpovede dlhé a robené ako podľa pravítka, nuž, taký rozhovor už na prvý pohľad odrádza väčšinu čitateľov. Dôležitý je aj výber jazykových prostriedkov. Ak sa každá alebo aspoň väčšina otázok začína napríklad slovkami ako, aký, aké, ktorý, ktorá, nielenže to znervózňuje čitateľa, ale je to aj svedectvo nízkej štylistickej  úrovne autora a jeho neveľkej fantázie.

Nestaňme sa otrokmi slov

Nie každá otázka sa musí končiť otáznikom. Vo funkcii otázky pokojne môžu byť oznamovacie vety. Autor (bloger, reportér...) by mal byť v istom zmysle rovnocenným partnerom svojho respondenta, viesť s ním dialóg na úrovni, mal by sa teda aspoň trochu vyznať v problematike, o ktorej je reč, a malo by to byť cítiť aj z kladenia otázok. Ak sa každá začína slovami „čo môžete povedať o tom a o tom," je to dôkaz nielen „priškrtenej" tvorivosti, ale aj neznalosti problematiky.

Najmä mladí začínajúci autori sa pri konečnom písaní snažia o čo najvernejšiu (a neraz mechanickú a bezmyšlienkovitú) reprodukciu toho, čo povedal interviewovaný, a to aj napriek tomu, že medzi hovorenou a písanou podobou reči bývajú veľké rozdiely. Najmä ak sa nejaké slovo vyskytlo v konkrétnom kontexte, no pri "kladení na papier" je už nenáležité... Slovom, autor vôbec nemusí otrocky prepisovať všetko, čo respondent povedal. Môže to vyjadriť aj svojimi vlastnými slovami, ak sa mu to zdá vhodnejšie a výstižnejšie. Nesmie však zabudnúť na autorizáciu.

Niet nad čiernu kávu!

Žurnalista môže byť „vyzbrojený" čím len chce (diktafón, fotoaparát, notebook, mobil atď.), ale - ako sa hovorí- niet nad rozvoniavajúcu kávu! A to sa týka nielen druhej etapy, teda etapy získavania informácií od respondenta, ale aj tej štvrtej - záverečnej čiže autorizácie toho, čo sme napísali. Osobne odporúčam, ak je to len trochu možné, stretnite sa s respondentom osobne aspoň v tejto poslednej fáze. Nielenže si spolu prejdete všetko, čo má byť uverejnené, ale je viac ako pravdepodobné, že sa časom dohodnete aj na ďalších zaujímavých rozhovoroch.

Záverom

V slovenských weblogoch je všeobecne málo rozhovorov. Občas sa atraktívne interview nájde na blog.sme.sk, spomeňme napríklad rozhovor Kataríny Džunkovej s  rabínom Jossim Steinerom či rozhovory Petra Lehotského so známymi  osobnosťami slovenskej popmusic, napríklad prerozprávané rozhovory, ktoré zverejnil aj v tlačených periodikách. Za všetky uveďme interview s príťažlivým názvom Peter Cmorik chodí do postele po koncertoch prvý. Dôvodom malého zastúpenia rozhovorov vo weblogovej tvorbe je zrejme náročnosť ich prípravy - určite je ľahšie a pohodlnejšie písať o tom, čo som dnes sám zažil než pripraviť s niekým rozhovor. Je to však škoda, veď interview je jedným zo základných a určite najobľúbenejších žurnalistických žánrov. A blog, či sa to niekomu páči alebo nie, sa už dávno stal súčasťou modernej a dynamickej svetovej žurnalistiky.


Súvisiace odkazy:
Slovenský weblog
Nebojme sa blogovať

Tweet

05. 12. 2006 Peter Furmaník Internet Komentáre