ADSL - o čom to vlastne je?

ST sú obchodná spoločnosť a ich úlohou nie je zabezpečovať rozvoj internetu na úkor svojho finančného zdravia. Štátny podiel nemá s tým nič spoločné. Pokiaľ by štát chcel realizovať svoju politiku prostredníctvom ST (bez finančnej náhrady zo štátneho rozpočtu) dalo by sa to chápať ako poškodenie investora. Pozrime sa teda na tri rozhodnutie, ktoré definujú ST DSL – účtovanie dát, prenosová rýchlosť na strane ST a samotné cena za produkt.

Účtovanie dát
Pri širokopásmových prístupových sieťach musí poskytovateľ určitým spôsobom regulovať prenesený objem dát. Aj keď by bolo iste pekné mať pripojenie, ktoré je schopné plného prenosu 24/7, ekonomická realita je iná. Každá takáto sieť je založená na zdieľaní kapacity. Možností ako to dosiahnuť je viacero – agregácia, vloženie „fair-use policy“ do zmluvy, alebo priame účtovanie objemu prenesených dát. O vlastnostiach agregácie sa, troška drsným spôsobom, presvedčili v Českej republike, také isté agregačné pomery (1:50) má pre rezidenčných zákazníkov aj BT. Do určitej miery aj u nás robí každý ISP agregáciu na svojej prípojke na sieť ST DSL. „Fair-use policy“ je vlastne právo poskytovateľa obmedziť alebo priamo odpojiť užívateľa, ktorý využíva linku významne viac ako ostatný užívatelia. Napríklad môj 2Mbit DSL v Rotterdame mal „fair-use policy“ a podľa vyjadrenia technikov upozornenie a následne odpojenie by nasledovalo po opakujúcich sa prenosoch viac ako 4 GB týždenne.

Slovenské telekomunikácie na svojej sieti zvolili priame účtovanie prenesených dát. Tento fakt sám o sebe neznamená, že ISP nemôžu poskytovať (a aj pomaly začínajú) pripojenie bez obmedzenia dát. Stačí ak využijú niektorú z techník spomenutých vyššie. Takýmto spôsobom ST vlastne presunuli flexibilitu definovania produktu ale aj podnikateľské riziko na ďalší článok v dodávateľskom reťazci. Nie je to nič neobvyklé, na podobnú situáciu (s tým rozdielom že sa jedná o dáta na výstupe zo siete) sa odkazuje aj Demon NL - http://www.demon.nl/eng/products/access/dslfup.html.

Jedna varianta prenosu
ST na začiatku predstavili produkt len v jednej variante prenosovej rýchlosti. Iste 768 kbps nie je pre ADSL neobvyklá, čo je rozhodne neobvyklé je, že táto rýchlosť je jediná ponúkaná. ST prezentovali názor, že rýchlostné a aj kvalitatívne rozlíšenie produktu by mali robiť ISP. Cena za samotné ST DSL tvorí podstatnú zložku a keďže ju užívateľ platí priamo ST, ISP má malú motiváciu ju modifikovať.

Produktový rad s jediným produktom má malú šancu osloviť dostatočne široký trh. Ak použijem často používané prirovnanie k autám – predstavte si, že by na trhu bol len jeden druh áut. Ak by to bola luxusná limuzína, počet predaných kusov by bol veľmi malý. Ak by jediným ponúkaným modelom bola Škoda Fabia, počet kusov by síce bol značný, ale tak isto nevyužitá kúpna sila bonitnejších klientov by bola značná. A najmä úplne stratená pre výrobcu. Automobilový výrobca môže byť profitabilný v oboch prípadoch, ale rozhodne nie v takej miere akú by mohol dosahovať pri širšej škále produktov. Práve preto ST pred pár dňami predstavili produkt s vyššou rýchlosťou 1536 kbit/s.

Ideálom v telekomunikáciach je pokryť čo najširší rozsah produktov. Na Slovensku, vzhľadom na nízke disponibilné príjmy domácností bude nejaký čas otázkou kde je profitabilná dolná hranica. Každé, čo i len drobné posunutie tejto hranice totiž môže pripojiť značné množstvo domácností na Internet.


Cena
Slovnské telekomunikácie prehlasujú, že cena za ST DSL je nákladová. S týmto nebudem polemizovať. Verím, že takéto tvrdenie sú ST schopné kedykoľvek dokázať.

Slovenské telekomunikácie tvrdia, že ceny v okolitých krajinách sú za služby na nižšej technickej úrovni. Ani s týmto výrokom nehodlám polemizovať.

Podľa môjho názoru nie je problém, či ceny vyjadrujú účtovné náklady alebo či je kvalita produktu taká či onaká. Problémom, podľa mňa, že takáto logika je vôbec pri definícii produktu použitá. Telekomunikácie sú odvetvie kde náklady na poskytnutie dvojnásobného objemu služieb nie sú ani zďaleka dvojnásobné. Pokiaľ teda chcem určiť cenu, potrebuje vedieť aspoň približný počet užívateľov. A tento počet sa dá zistiť (pokiaľ má firma aspoň hrubú predstavu o hodnotách krivky cena/dopyt na príslušnom trhu) len podľa ponúkanej ceny. Koncového užívateľa pramálo zaujíma aká je kvalita produktu z hľadiska poskytovateľa. Užívateľ má svoje vnímanie kvality produktu a podľa jej úrovne je aj ochotný platiť. A tu by mala začínať každá úvaha o cene.

Záver
Slovenské telekomunikácie predstavili niečo čo považujú za technicky dobrý produkt, ktorý si však môže dovoliť málokto. Možno ponúkajú trhu luxusný automobil, ale ten potrebuje málokto. Skôr sa žiada širšia ponuka od Trabantu (dial-up) až po najvyššiu triedu (1:1 synchrónne DSL alebo leased line).