Príbeh sa odohral koncom 90-tych rokov 20. storočia v Bratislave. Jedného dňa z bratislavského letiska telefonicky nahlásili rušenie frekvencie, ktorá sa používa na spojenie medzi vežou a lietadlami. Rušenie nahlásil náš v tom čase už bývalý kolega, ktorý pracoval na letisku. Na tom by nebolo nič čudné, lebo takéto prípady TÚ SR už v minulosti riešil, ale zaujímavý bol prejav rušenia a neskôr aj zistený pôvodca rušenia.
V prípade rušenia frekvencií letiska, alebo napr. hasičov majú takéto hlásenia prioritu, preto zamestnanci TÚ SR okamžite nasadli do meracieho vozidla a išli na letisko. Na letisku ich čakal bývalý a vždy veselý kolega Jaro. „Rušenie už prestalo, ale podľa mojich skúseností sa znovu objaví“, oznámil im s úsmevom. Potom im detailne popísal ako sa rušenie prejavovalo. Z ďalších informácií vyplynulo, že v prípade opätovného rušenia bude potrebné urobiť merania v Malých Karpatoch, kde bola umiestnená vysielacia aj prijímacia technológia.
Ako poľovníci na postriežke
Rušenie na seba nenechalo dlho čakať a pravidelne sa objavovalo. Zväčša však trvalo len niekoľko minút a zmizlo. Bolo to na nervy, letisko mávalo pravidelne vyradený jeden kanál na komunikáciu. Zamestnanci chodili k technológii a čakali na rušenie. Pripadali si ako poľovníci na postriežke. Raz sa už tešili, že majú šťastie, lebo rušenie sa na letisku objavilo, čo im okamžite nahlásil pracovník letiska. Rušenie sa správalo ako divé zviera, ktoré zacíti poľovníka. Meracia anténa bola vo výške cca 10 m nad zemou, ale citlivé meracie prístroje nezaznamenali žiadne rušenie. Nevzdávali to, rušiaci signál podľa skúseností často býva slabý, nestabilný a nehomogénny, preto sa s autom pomaly posúvali a merania skúšali na iných miestach. Bohužiaľ nič nepomohlo a rušenie sa náhle prestalo prejavovať.
Bolo im jasné, že tradičnými postupmi úspech nezaznamenajú. Jaro im vybavil vstup na vežu, kde sa nachádzala komunikačná technológia letiska. Keď sa rušenie začalo opäť prejavovať vyšli „vyzbrojení“ ručným meracím prístrojom s malou smerovou anténou na jej vrchol. Už samotný výstup na vežu bol zážitkom. Predstavte si kovovú rúru s priemerom približne päť metrov, ktorej výšku zdolávate po schodoch v jej útrobách. Cez schody vidíte na dno a každý krok sa ozýva dunením „bum, bum“. Keď zamestnanci TÚ SR konečne dorazili na vrchol, tak zostali stáť na plošine, cez ktorú sa pozerali na zem pod nohami, ako cez kovové sitko. Okrem toho sa im naskytol prekrásny výhľad na okolie. Na kochanie sa pohľadom veľa času nemali, ak chceli byť úspešní, museli sa pustiť bezodkladne do práce. Po krátkom meraní zaznamenali slabý rušiaci signál. Zistili, že signál prichádza smerom od neďalekej obce. Okamžite všetko zbalili, nasadli do meracieho vozidla a zamierili k obci.
Prekvapivé rozuzlenie
Po niekoľkominútovej jazde prišli na okraj obce a začali meranie. Takmer ihneď namerali rušiaci signál, ktorý bol pomerne silný ale frekvenčne nestabilný. Meraním postupne našli miesto, odkiaľ sa šíril. Išlo o starší rodinný dom, na ktorom bola anténa s predzosilňovačom. Rušenie spôsoboval predzosilňovač, ktorý vplyvom poruchy vysielal do okolia rušiaci signál. Po zazvonení sa zakrátko vo dverách objavila babička v zástere. Babičke sa naskytol pohľad na mužov s vysielačkami v rukách, za ktorými stálo „čudné auto s anténou“. Zamestnanci TÚ SR sa neraz ocitnú v takýchto situáciách. Starší občania, ktorí si dobre pamätajú obdobie príslušníkov štátnej tajnej bezpečnosti, reagujú rôzne, od úvodného prekvapenia, cez pokoj, strach až po zlosť. Vyžaduje si to dávku empatie. Pokiaľ je to možné, tak je ich potrebné na úvod upokojiť a vyviesť ich z prípadných omylov. „Pokiaľ v takejto situácii len stroho pozdravíme „dobrý deň“ a preukážeme sa služobným preukazom so štátnym znakom, tak ju môžeme riadne vystrašiť alebo mierne povedané nahnevať“, prebleslo im hlavou. Uvedomili si, že u starších občanov to môže vyvolať mdloby, zhoršenie zdravotného stavu a v niektorých prípadoch by to mohlo mať aj fatálne následky. Po zdvorilom pozdrave a predstavení sa začali s ňou neviazanú konverzáciu o obci, o anténach a televíznom príjme. Babička sa upokojila a bez problémov spolupracovala na riešení problému. „Syn mi namontoval tú anténu, ale niečo sa pokazilo a ja nemám obraz“, povedala babička. „Ako teraz pozeráte televízor“, zaujímali sa zamestnanci TÚ SR. „Ešte mám ten lavór na streche, ale tam chytám len zahraničné programy, ktorým vóbec nerozumiem“, vysvetľovala babička. „Viete, že s tou pokazenou anténou rušíte spojenie medzi lietadlami a letiskom?“ nadhodil s úsmevom jeden zo zamestnancov TÚ SR. Babička sa len usmiala a odvetila „hádam ma za to nezavriete chlapci?“ „Samozrejme, že nezavrieme, len tú anténu vypnite“, povedal so smiechom druhý zamestnanec TÚ SR. Následne jej vysvetlili, čo má urobiť a informovali ju, že jej príde doporučený list, v ktorom bude písomný príkaz na vyradenie antény z prevádzky. „Keď príde od nás list, tak povedcq.skzte synovi, aby si ho prečítal. Pokiaľ budete mať otázky, tak v liste bude aj naše telefónne číslo, na ktoré nám môžete zavolať“, vysvetlili zamestnanci TÚ SR. „Ďakujem chlapci, že sme sa tak pekne povyprávali a že ste mi to tak pekne vysvetlili. Dneska som nič nevarila, nečekala som hostí. Dáte si aspoň frťana?“, nabádala ich babička. „Ďakujeme pani, sme v práci, nerobte si s nami starosti“, poďakovali sa, pozdravili a odišli.
Babička zrejme ešte dlho spomínala na to, ako rušila letisko a na návštevu pánov s čudným autom, rovnako aj zamestnanci TÚ SR ešte dlho spomínali na túto príhodu.
Tento príbeh je spomienkou na nášho bývalého kolegu, kamaráta a dlhoročného rádioamatéra Jara, ktorému, krátko po jeho nečakanej smrti, rádioamatérsky portál cq.sk za jeho prácu s mládežou a rozvoj rádioamatérstva udelil in memoriam prestížne ocenenie slovenský rádioamatér roka. Česť jeho pamiatke.
Roman Vavro
Autor je tlačový hovorca Telekomunikačného úradu SR
