Je súčasný stav v európskom autorskom a patentovom práve postačujúci?

Mnohé indície jasne naznačujú, že nejaké riešenie je potrebné. Výskum Innobarometer, ktorý realizoval EOS Gallup Europe na jeseň 2004 jasne ukázal, že veľká väčšina európskych firiem nekoná vôbec nič, aby chránila svoje inovácie prostredníctvom patentov a obchodných značiek. Prieskum sa končí tvrdením, že „investície do úsilia podporovať snahu o inovácie, kombinované so stratégiou otvorenosti, sú kľúčovými faktormi, prispievajúcimi k statusu úspešnej inovujúcej firmy“.

Ochrana duševného vlastníctva

V lete tohto roka, pár dní po verdikte EP, sa k téme patentov vyjadrila aj EUROCHAMBRES (Association of European Chambers of Commerce and Industry, združuje 2000 komôr zo 44 krajín), podľa ktorej musia mať najmä malé a stredné podniky možnosť jednoducho a lacno patentovať svoje patenty na európskej úrovni. Podľa „Eurokomôr“ musí byť efektívny nízkonákladový systém právnej ochrany disponibilný vo všetkých členských krajinách EÚ.

Táto téma, nazvime ju stručne ochrana duševného vlastníctva, má rozhodne svoje miesto medzi prioritnou euro-agendou v čase, keď sa síce veľa hovorí o konkurencieschopnosti EÚ, ale legislatívne prostredie Únie častokrát konkurencieshopnosť podnikov, najmä v porovnaní s USA, nepodporuje. Ochrana duševného vlastníctva je na pokraji verejného záujmu aj na Slovensku. Pripomeňme teda, že podľa WIPO (The World Intellectual Property Organisation) sa táto ochrana delí na dve základné kategórie: 1. Priemyselné vlastníctvo (patentovanie vynálezov, obchodné známky, priemyselný dizajn a geografické indikátory) a 2. Copyright a príslušné práva (copyright, právo súvisiace s copyright, kolektívna správa copyrightu). Občianske združenie Partnerstvá pre prosperitu (PPP) by budúci rok chcelo k tejto téme kvality ochrany duševného vlastníctva na Slovensku v európskom kontexte otvoriť širšiu verejnú diskusiu.

Ako ďalej?

Fakt je, že v úvode tohoto článku spomínaná Direktíva CII („on the patentability of computer-implemented inventions“) vyvolala silný lobing všetkých zainteresovaných strán, ktorý sa často zvrhával najmä do emotívnej roviny „Microsoft verzus Open Source komunita“, pričom problém bol oveľa širší. Mal som pocit, že pre mnohých politikov, vrátane europoslancov, bola táto téme nová a relatívne komplikovaná. Pripomeňme napríklad, že „autorské právo chráni iba kopírovanie skutočného softvéru, zatiaľ čo patent chráni podstatné technické funkcie spôsobené softvérom“ (cit.prof. Ľ.Molnár), čo si mnohí účastníci diskusií o CII mýlili.

Direktíva CII však ukázala, aké ťažké je nájsť politické a právne riešenie niektorých aktuálnych problémov, ktoré doba priniesla. Možno je lepšie, že žiadna kompromisná smernica neexistuje, otázne však je, dokedy je takýto stav pre rozvoj inovácií v Európe únosný a či EP nebol až príliž nerozhodný a alibistický, keď sa 6. júla 2005 takto rozhodol. Plnenie Lisabonskej a podobných európskych stratégií bude potom iba snom.

Milan Ištván (Autor je výkonný riaditeľ občianskeho združenia Partnerstvá pre prosperitu, PPP, venuje sa problematike rozvoja Informačnej spoločnosti)