Milan Markovič je vo všeobecnosti veľmi známa osobnosť – väčšina ho pozná z televízie, iní z rádia. O jeho názore na politiku sa toho vie veľa, jeho štipľavú satiru oceňujú státisíce divákov. Ako si ale rozumie s počítačmi a internetom? Nedalo nám, aby sme sa ho na to priamo neopýtali.
Dobrý deň, pán Markovič. Pamätáte sa ešte na svoje prvé zážitky s počítačom a neskôr i s internetom? Sú veci, ktorým sa už dnes iba smejete?
ZX Spectrum – legendárny Sinclair bol tým začiatkom, za ktorým stál Jaro Filip. „Dospelé“ pécéčko bolo už dielom bratov Ľuboša a Jana Ftáčnikovcov, ktorí ma vystrojili radami a poslali roku 1987 do vtedy ešte exotickej NSR, odkiaľ sme so synom vo wartburgu hrdinsky dolifrovali Amstrad (počítač napájaný z monitoru!) s nenaplniteľným 25 MB hardiskom. Tomu všetkému sa vlastne už možno dnes smiať. Ale boli to tie nevyhnutné začiatočnícke krôčiky. Možno si tie prvé počítače budeme raz ceniť asi tak ako prvé písacie stroje či mašiny pána Guttenberga.
Na Vašej internetovej stránke je voľne poskytnutá Vaša emailová adresa. Píšu Vám na ňu diváci často? Aké odpovede prevládajú? Nestalo sa vám napríklad, že nejaký nahnevaný politik vás chcel odrovnať sadou zavírených správ?
Mám najlepší antivírový program na svete (preukázané viackrát v medzinárodných hodnoteniach) a za ním už nebolo treba cestovať dlhé kilometre. Je to totiž NOD, ktorý poskytuje bratislavská firma ESET. Odkedy ho mám, už si na mňa nijaký vírus nepríde. Ale cieľavedomo na mňa, pravdaže, nikto takýmto zákerným spôsobom neútočí. Dokonca nejaké nekultúrne či dokonca výhražné maily mi ani nechodia. Internetovú stránku aj so zverejnenou e-mailovou adresou mám od roku 1997 a za ten čas sa na mňa typickým slovenským neokrôchaným spôsobom obrátili nanajvýš dvaja-traja.
Z posledných dní je na našom internete dosť aktuálna téma ukončenia prevádzky voľných sms-brán, cez ktoré sa dalo zadarmo odosielať sms správy. V diskusiách ľudia vyjadrovali svoje rozhorčenie a verejne sa nadávalo na všetky (svetové) strany. V jednom článku, ktorý sme publikovali na našom serveri, padol výrok pána Satinského: „Čo je zadarmo, to si ľudia nevážia“. Myslíte si, že je tento výrok pravdivý? Akí sme my Slováci ľudia?
Nie sme ani hlúpejší ani múdrejší od iných národov. Len sme menej skúsení, často až naivne dôverčiví a donedávna i málo vzdelaní. Ale doháňame to. Julo Satinský má, samozrejme, pravdu. Je to ľahko overiteľné nedôverou v podozrivo lacné (hoci možno kvalitné) priemyselné výrobky.
Hoci si uvedomujem, že pravdepodobne nemáte veľa voľného času, napriek tomu mi nedá neopýtať sa vás, čo zvyknete hľadať na internete, keď máte voľnú chvíľku. Poznáte nejaké slovenské stránky?
Poznám ich veľa. Internet je pre mňa zdrojom informácií a vzdelania. Menej už zábavy. Tá má na môj vkus až príliš ľudový charakter. Nezúčastňujem sa ani na diskusiách, je to pre mňa obrovská strata času, pričom týmto neodsudzujem obsah, ale skôr veľkú časovú a tematickú rozvláčnosť. Čítam rozličné periodiká, vybavujem rozsiahlu poštu a posledné dva roky veľmi intenzívne vyhľadávam rozličné kuriozitky, zaujímavosti a vôbec informácie o ľuďoch, javoch a udalostiach do zábavno-vzdelávacieho programu Milánium, ktorý vnucujem poslucháčom dvojtýždenne v nedeľu predpoludním na stanici Rádio Twist.
A teraz z iného súdka. Diváci vás môžu sledovať v televízii Markíza raz mesačne. Vždy na konci jedného Večera mi napadne taká zvláštna myšlienka: „Je vôbec možné o mesiac ponúknuť rovnako dobrú zábavu? Je politická satira nevyčerpateľným zdrojom humoru?“. Aký máte Vy na toto názor?
Určite tá zábava nie je vždy rovnako dobrá. Závisí to od témy, od aktuálneho obdobia, od hostí, ale aj od mojej momentálnej disponovanosti. Akákoľvek satira bude mať vždy dostatok tzv. živnej pôdy aj v tom zdanlivo ideálnom štátnom zriadení, ku ktorému na Slovensku máme a dlho budeme mať ďaleko. Druhá vec už je, či je satira nevyčerpateľným zdrojom humoru. O tom pochybujem. Humor nie je plodom satiry, je len jej nevyhnutnou pomocnou zložkou, katalyzátorom k dosiahnutiu želateľného účinku. Bez neho by sa satira stala obyčajnou nezaujímavou novinovou kritikou. Humor sa bez satiry zaobíde. Satira bez humoru nie.
Veľký priestor by sme však otvorili diskusiou na tému čo za humor sa dnes bežne uplatňuje v humoristických či humoristicko-satirických žánroch. Ťažko sa mi o tom hovorí, keďže sa sám pohybujem na tomto poli a môže vzniknúť nebodaj podozrenie z obavy pred konkurenciou. Preto sa obmedzím len na ľahko overiteľné konštatovanie, že s humorom, ktorým dnes pomerne často kŕmia svojich divákov a poslucháčov komerčné, ale aj verejno-právne médiá, by som sa pred štyridsiatimi rokmi nebol odvážil vystúpiť ani na „odviazanom“ maturitnom večierku. Hanba by ma fackovala. Už je to tak: mnohé sa zmenilo. Odvaha zlacnela a náročnosť divákov a poslucháčov poklesla. To, čo sa vysiela, nemajú s čím porovnávať. Normou sa stáva útok na prvú signálnu sústavu. Prijímateľ sa stále poslušnejšie uspokojí so zábavou, ktorá vyvoláva smiech technikou veľmi podobnou štekleniu na pätách či šokovaním nečakanou grimasou.
Máme po voľbách a mňa by zaujímalo, ako hodnotíte ich výsledky. Zmenilo sa na Slovensku niečo?
Je ešte len začiatok novembra, keď toto píšem, takže je naozaj priskoro na nejaké hodnotenie. Zdá sa však, že pomaly, nesmelo, ale hádam neodvratne sa z našej politiky vytráca nekultúrnosť, arogancia a očividná jednoduchosť jej nositeľov. O čosi dlhšie bude trvať, kým sa zbavíme chamtivosti, nenažratosti, ktoré sú, myslím si, stále ešte motívom účasti v najvyššej, ale i v tej o čosi nižšej politike.
Server Disk.sk sa zaoberá spravodajstvom o slovenskom internete. V poslednom období sme ale svedkami neustáleho zdražovania cien za pripojenie do internetu. Je niečo, čo by ste chceli odkázať všetkým ľuďom, čo sa podieľajú na jeho rozvoji? Myslíte si, že sa naša domáca sieť - sieti raz dostane na porovnateľnú úroveň so zahraničím?
Ak k tej nenažratosti ešte prirátam neprofesionalitu a absenciu pocitu služby národu, tak na konci rovnice jednoznačne nájdete firmu zneužívajúcu svoje monopolné postavenie. Výsledkom je mrzačenie ducha národa, umelo stavané zábrany k získaniu informácií a vedomostí a obmedzovanie integračných proeurópskych tendencií. Smelo to pomenujem zločinom.
Ďakujem za rozhovor
Thomas Ulej
tomas@disk.sk
Autor článku je šéfredaktorom www.DISK.sk.
