Autorizované predajne predávali tucty elektrického tovaru, ktorý bol predtým zakázaný. Veci ako napríklad LCD televízie, DVD prehrávače, počítače, či mikrovlnky tak boli voľne dostupné. Philips a Panasonic DVD prehrávače stáli medzi 118 až 162 dolárov, čo je o mnoho viac než v iných krajinách, ale menej než bežná cena na kubánskom čiernom trhu.
Raul Castro tak spĺňa sľub, že odstráni ,,nadmerné zákazy" z každodenného života na Kube. Jeho vláda odvtedy umožnila predaj mobilných telefónov a prenajímanie izieb v hoteloch predtým vyhradených len pre cudzincov. Kubánci privítali voľný prístup k spotrebným tovarom, ktoré sú k dispozícii prakticky kdekoľvek inde vo svete. So mzdami dosahujúcimi priemer 17 dolárov mesačne si však veľká väčšina Kubáncov nemôže nič dovoliť, no aj tak sú šťastní, že je elektronika vôbec dostupná.
Počítače mohli na Kube doposiaľ kupovať len vládne inštitúcie, alebo zahraničné firmy. Tie sú taktiež voľne v predaji no behom prvého dňa nebol zakúpený ani jeden. Konfigurácia počítača obsahujúca 80 GB pevný disk, 512 MB operačnej pamäti a procesor Celeron P4 vyrobený firmou Intel, stála okolo 865 dolárov. 21- palcový plochý televízor a domáce kino stojí viac než 1300 dolárov. Priemerný Kubánec by na takúto sumu musel pracovať asi 6 rokov.
Všetka elektronika sa predáva v silnejšej kubánskej mene CUC, ktorá je asi 24 krát silnejšia, než kubánske peso. Peso je mena, ktorou sú Kubánci platení, takže prístup k CUC má asi len 60 % obyvateľov. Ich jediné zdroje CUC sú tak iba turisti, zahraniční štátni príslušníci, či obchody na čiernom trhu, čím pre obyvateľov Kuby vzniká ďalšia prekážka.
Zdroj: reuters.com
